Zrkadlo

O filme

Do značnej miery autobiografický film je utkaný zo snov, náznakov, asociácií a metafor, zo zvláštnej prchavej matérie. Introspekcia na pomedzí duševného obnaženia, z ktorej cítiť racionálny chlad sebaspytovania. V kompozícii podľa hudobného princípu sa neustále prelína život so symbolikou, čo autorovi umožňuje prechádzať z malého časopriestoru choroby do veľkého časopriestoru svojich rodičov a blízkych, histórie rodnej krajiny a sveta. Opakujúce sa zábery zrkadiel – metafor vnútorného zraku – umocňujú ideu potrebného vhliadania do seba z odstupu. Majú však viacero „funkcií“, magických i kultúrnych, ako o tom vypovedá ikonografická schéma stredovekého a renesančného umenia, prítomného vo filme ukážkami Leonardových kresieb. 40-ročný Alexej si v dialógu s matkou ujasňuje, čím ho poznačilo detstvo (zjavujúce sa mu v snoch), dopåňa biele miesta svojej pamäti. V nemocnici má čas na bilancovanie života, v ktorom sa rovnako ako jeho rodičia rozviedol a pripravil tak synovi situáciu, ktorú sám prežil. Poeticko-filozofický komentár tvoria verše režisérovho otca Arsenija Tarkovského, vyjadrujúce vieru v život (jeho odchod z rodiny je pre autora záhadou, ktorú sa snaží pochopiť). Mladú matku aj bývalú manželku protagonistu hrá tá istá herečka, matku v scénach zo súčasnosti predstavuje skutočná Tarkovského matka. Jediným šťastím matky boli deti, zrodené do desaťročia strachu z represií a vojny, do situácie hrdo prekonávanej núdze. Nezabudnuteľná je snovo nádherná farebná kamera Rerberga v záberoch rodného domu, lúky čerenej závanom vetra, v kompozícii interiérov (džbán s mliekom, karafa s vodou, miznúci opar na lesklej doske stola po šálke s horúcim čajom, sklo zrkadiel a okien, otvárajúce a zatvárajúce sa dvere, záclony vo vetre, obhorená izba, po stenách ktorej steká voda). Idylické krajiny detstva kontrastujú s dokumentárne videnou realitou života dospelých (scéna v tlačiarni, španielska občianska vojna, dobytie Berlína, atómový výbuch, čínski maoisti...). Pohľad Aľjošu je poznačený životnými neúspechmi, zlým svedomím, skepsou, z otcovho pohľadu vyžaruje múdry optimizmus. Symbolický je už prológ filmu: Aľjošov syn sa díva na televíziu, kde logopédka lieči hypnózou zajakavého študenta snímaním nehybnosti a strachu z vlastného hlasu, aby mohol hovoriť nahlas a zreteľne celý život. Osud jednej ruskej rodiny, v ktorej sa prejavuje kolobeh času, v ktorej syn, opustený otcom, sa môže stať otcom, ktorý opustí syna, kde postava matky – svätej v synovskej láske, v pamäti detstva – sa môže zrazu odraziť ako mučivá šaľba ženy, matky tvojho syna, tebou zradenej a opustenej. Najosobnejší film geniálneho tvorcu je autorovým súdom svedomia, cestou k očisteniu utrpením, k návratu (v záverečnom obraze zostarnutá, nesmrteľná matka vedie veterným svetlým dňom svoje deti, ktoré pre ňu navždy zostali deťmi).

Bibliografia

• FP 1990/4/29-30
• 4 filmové povídky (Mladá fronta, 1982), s. 197-229
• Sobanski, Oskar: Strasti po Andriju - Film (PL) 1987/5, s. 8
• Sovetskij ekran 1988/7, s. 6,7,19
• Zalewski, Maciej: Zwierciadlo (analiza warsztatowa) - Kino (PL) 1980/11, s. 40-44
• Čugunovová, Marianna: Film - to je čin - Interpressfilm 1988/12, s. 41-46
• Čugunovová, M.: Bílý, bílý den/nový film Andreje Tarkovského - Kino 1974/13, s. 6-7
• Houdková, Tamara: Dvaatřicátého května (rozh. s O. Jankovským) - Film a doba 1987/8, s. 422-427
• Prokopová, Alena: Zrcadlo - Film a doba 1990/7, s. 406-408
• Tarkovskij, Andrej: Bílý den (náčrt jednej z epizód) - Film a doba 1974/9, s. 517-519
• Bernard, Jan: In Andrej Tarkovskij posledního období - Film a doba 1980/2, s. 107-108
• Vraštiak, Štefan: Sovietska kinematografia osemdesiatych rokov (SFÚ Dokumenty 31/1987), s. 78-83
• Tarkovskij, Andrej: Výpovědi - Film a doba 1992/1, s. 6
• Zorkij, Andrej: In Zemská přitažlivost- Interpressfilm 1982/10, s. 110-112.