Dnes je 13.December 2017, meniny má Lucia, zajtra Branislava, Bronislava

Katalóg filmov

Katalóg filmov
Smrť v Benátkach
Eros a Tanatos v Benátkach

Eros a Tanatos v Benátkach

recenzia prebratá z Filmových listov

Jedného dňa prichádza nemecký hudobný skladateľ Gustav von Aschenbach do Benátok. Obloha je zatiahnutá a mesto pred ním sa vynára z hmly ako fantazijný obraz, premieňajúci sa na realitu. Vchádza do tohto skameneného prízraku, vstupuje do tejto závojom mrholenia zastretej, a predsa oslňujúcej scenérie. Vie, že v luxusnom hoteli naňho čaká izba s výhľadom na more. Vraj je to najlepšia izba, akú tu majú. A keď potom otvorí okno, vidí pláž, ktorá sa rozprestiera priamo pred hotelom. Má všetky dôvody veriť, že sa preňho začína pobyt, ktorý mu pomôže dostať sa z kríz, čo ho od istého času prenasledujú.

Prichádza, aby si tu odpočinul a trochu upevnil svoje chatrné zdravie. A možno ho sem priviedla aj nádej, že sa uprostred tohto mesta upokojí, zabudne na umelecké i osobné prehry, pookreje na duši a k novému rozmachu prebudí svoje skladateľské potencie. Kde inde by na to mohlo byť vhodnejšie prostredie, ako v tomto meste, ktoré má pre nemeckú hudbu taký mimoriadny význam! Verí, že v meste, kde zomrel Richard Wagner, sa do jeho utrápenej duše vráti pokoj.

A predsa je zrejmé, že z mesta, do ktorého práve vošiel, tento morózny a zrejme dosť zámožný muž už živý nevyjde. Nevedno zatiaľ, čo ho zničí - či ho zabije nejaké z obskúrnych indivíduí, aké sa tu vynárajú na každom rohu, zhubné výpary vychádzajúce z kanálov, alebo nejaká smrteľná nákaza prichádzajúca po mori. No zistenie presnej príčiny vlastne nie je ani tak veľmi dôležité. Dôležité je jeho neodvratné smerovanie k smrti. Odteraz sa k nej bude každým krokom približovať. Márne si namýšľa, že môže kedykoľvek odísť. Raz sa síce náhle rozhodne pre návrat, dá si v hoteli vystaviť účet, odíde na stanicu a kúpi si lístok, ale to všetko mu nepomôže. Nie, odtiaľto už neodíde. Toto mesto ho už nepustí. Čosi neznáme ho zovrelo, oddelilo ho od ostatného sveta neprekročiteľným múrom a čoraz zreteľnejšie do jeho tváre vtláča znamenia smrti. Ako ho len odpudzoval ten rozjarený starnúci šašo v krikľavom oblečení, s prefarbenými vlasmi a líčidlom na tvári, ktorý ho teatrálne vítal v prístave! Mal pochopiť, že to bolo znamenie, že to bola výstraha - asi posledná: takto budeš zanedlho vyzerať aj ty, ak sem vstúpiš! Ale on sa len znechutene odvrátil, ničomu neporozumel, a vošiel do prostredia, odkiaľ mu od tohto okamihu už nebolo súdené vyjsť.

My, čo sa na tento film pozeráme, sme to vlastne vedeli už aj predtým a nemuseli sme čakať na takéto znamenia filmového posla smrti. Luchino Visconti ponechal svojmu dielu názov, ktorý nesie novela Thomasa Manna: Smrť v Benátkach. Nijaké pochybnosti sa nepripúšťajú o tom, ako a kde sa to skončí. Možno ste tu, pán von Aschenbach, chceli načerpať energiu do ďalšej tvorby, možno ste dúfali, že zabudnete na neúspech svojho posledného diela a budete sa môcť so sebe vlastnou dôkladnosťou a húževnatosťou pustiť do novej práce. No v skutočnosti ste sem prišli zomrieť! A my, diváci filmu, to všetko vieme: občasné okamihy rozjasnenia, záblesky úsmevu na vašej tvári, inak dosť zachmúrenej, vaše pokusy zastaviť úpadok telesných síl a vyzerať elegantne a mladistvo – to všetko nás len presviedča, že sa približujeme k pohľadu na vašu agóniu.

Keď Visconti na začiatku filmu previedol svojho hrdinu bránou, za ktorou miznú všetky nádeje, akoby sa vzdal všetkých prostriedkov, ktoré by mohli diváka utešiť. Nielenže od tejto chvíle nemohol uvažovať o príbehu, ktorý by sa končil šťastne, on navyše vstúpil do univerza, kde sa nedali rozvinúť ani útešné stránky tragického vyústenia. Tento film nám spolu s nevyhnutnosťou smrti odpočiatku dáva najavo aj jednu inú, rovnako neúprosnú skutočnosť, že totiž v tejto smrti nebude nič patetické ani povznášajúce. Takisto je zrejmé, že v zomieraní tohto hudobníka nebude príležitosť pre démonické gestá. On s nikým nebojuje, nikoho nevyzýva na súboj, neplní prísahu vernosti a nedá sa povedať ani len to, že by kruto platil za drzú výzvu nebesiam. Skutočne, svojou smrťou sa nemecký hudobník nepriblíži k tým romantickým postavám, ktoré oživujú mytológiu tohto mesta a jeho početným obdivovateľom dovoľujú zabudnúť na hnilobné podložie palácov; čaká tu naňho smrť, ktorá bude práve tak smiešna, ako odpudivá. Pramienok farbiva na vlasy, stekajúci po jeho nehybnej tvári, potvrdí, že sa počas svojho pobytu v tomto meste dostal na jednu úroveň s trápne-komickými postavami potulných hudobníkov a hercov, drobných podvodníkov, gigolov a príležitostných sprievodcov, ktorí tu každodenne mámia z turistov peniaze.

Cesta k tejto smrti v Benátkach nebude heroickým zápasom s osudom, ale degradáciou životných síl a márnym pokusom zastrieť ju šminkami. Pohľad na Aschenbachovo telo vyvoláva tú istú útrpnosť, s akou sa on sám ešte prednedávnom obracal k miestnym dotieravcom, aby ich vzápätí poslal preč s malou almužnou. Okolnosti, za akých zomrie, však spôsobia, že v tejto zmesi súcitu a odporu vzápätí prevládne odpor, ktorý vyúsťuje priamo do zdesenia: od tohto bezvládneho tela, ležiaceho na poloprázdnej pláži, sa návštevníci začnú odťahovať a zriadenci ho náhlivo odnášajú, lebo v ňom vidia obeť nákazy. Čo môže byť vzdialenejšie pátosu a apoteóze ako smrť, ktorej príčinou je epidémia? Každý pokus o heroizáciu alebo aspoň individualizáciu umierania je takto vopred znemožnený. Nemecký hudobník je odsúdený umrieť ako jedna z mnohých obetí, ktoré sa rýchlo odstraňujú, aby nevznikla panika a neutrpela turistická príťažlivosť mesta. Odsúdením svojho hrdinu na smrť, ktorá nepripúšťa patetické pozdvihnutie, sa Visconti sám odsúdil k tomu, aby urobil film o degradácii, pasívnom prijímaní osudu a trpnom čakaní na zánik. Zároveň sa však odsúdil k niečomu, čo mohol z tejto témy urobiť iba on: k tomu, aby zo všetkých týchto obmedzení, fatalít a anonymných síl vyťažil príležitosť pre rozvinutie motívu krásy, slasti a pôžitku.

Samozrejme, spojenie témy smrti s témou lásky nie je v literatúre a vo filme ničím novým, práve naopak, je to už tisíckrát vyskúšaný recept; kým osobitosť Viscontiho diela nespočíva ani v tom, že tu ide o lásku homosexuálneho typu: nemecký hudobník sa zamiluje do plavovlasého chlapca a celé dni trávi tým, že ho v hoteli, na pláži, v kostole i na uliciach sleduje a ticho obdivuje. To všetko by sa dalo pokladať nanajvýš za prostriedky ozvláštnenia schémy, ktorá osudovosť lásky premieňa na osudovosť smrti. No tak, ako sa nedá poprieť, že Viscontiho film vstupuje do tejto schémy, tak je nesporné i to, že sa neobmedzuje na jej priamočiaru aplikáciu. Celá krása filmu – a napriek zamračenému výzoru hlavného hrdinu je to naozaj asi jeden z najkrajších filmov – vychádza z toho, akým spôsobom sa v ňom odohráva toto spojenie, ako sa tu z lásky stáva smrť a zo smrti láska. Vo Viscontiho filme sa nespájajú dve témy, aby nás priviedli k predstaveniu svojej jednoty; ak sa v tomto filme niečo spája, tak sú to pohľady, gestá, zvuky, tóny a akordy. Pohľad, akým osamelý, starnúci a vlastne už umierajúci hudobník sprevádza chlapca a pohľad, akým sa chlapec pozerá naňho – to sú dve línie, ktoré sa stretávajú, križujú, spájajú, potom zase rozchádzajú, aby sa oblúkom k sebe znovu vrátili. Nikdy sa celkom nezjednotia, a práve to ich k sebe viaže. Na neisté a trhané gestá odpovedajú stále ešte detské, no pritom graciózne pohyby, na mlčanie alebo úsečnú reč šantivý krik alebo melodická línia hlasu. Je to film zábleskov, pohľadov na diaľku, slabo počuteľných rozhovorov pri susednom stole. Neprebehne takmer žiadna bezprostredná verbálna komunikácia. A napriek tomu všetko prúdi, z obrazov a zvukov sa okamžite stávajú nové obrazy a zvuky. K láske a smrti, k týmto dvom znepriateleným spojencom a nerozlučným odporcom Visconti pristúpil ako k dvom hudobným témam, ktoré sa musia rozvinúť v jedinej skladbe.

Je príznačné, ako blízko má tento film k hudbe: Aschenbach je hudobník, vo svojich spomienkach sa vracia k diskusiám, ktoré so svojím priateľom viedli o výstavbe hudobného diela, prenasledujú ho scény zažité po neúspešnej premiére svojho diela. K týmto vonkajším okolnostiam sa pridáva nádherná Mahlerova hudba, ktorá nás filmom vedie a priamo sa zúčastňuje na jeho pohybe. No hudba je v tomto filme prítomná aj vtedy, keď o nej nikto nehovorí a nezaznievajú ani žiadne nástroje: obrazy tohto filmu sa skladajú do pohybu, ktorý veľmi pripomína pohyb hudobnej skladby. Možno práve preto je tento Viscontiho film taký číry, taký filmový.

Miroslav Marcelli
autor je filozof

Recenzia filmu

Smrť v Benátkach

Smrť v Benátkach

Morte a Venezia, Taliansko, 1971, far., 130 min
Réžia: Luchino Visconti Scenár:

Luchino Visconti, Nicola Badalucco – podľa románu Thomasa Manna

Kamera: Pasqualino De Santis Strih: Ruggero Mastroianni Hudba: Franz Lehár, Gustav Mahler, Modest Mussorgskij, Ludwig van Beethoven Hrajú: Dirk Bogarde (Gustav von Aschenbach), Romolo Valli (riaditeľ hotela), Mark Burns (Alfred), Nora Ricci (guvernantka), Marisa Berenson (pani von Aschenbach), Carole André (Esmeralda), Björn Andresen (Tadzio), Silvana Mangano (Tadziova matka)