Dnes je 18.October 2017, meniny má Lukáš, zajtra Kristián

Katalóg filmov

Katalóg filmov
Buena Vista Social Club
Nostalgia plná energie

Nostalgia plná energie

Hudobný dokument Wima Wendersa rozpráva príbeh znovuobjavenia legendárnych kubánskych muzikantov tradičných hudobných foriem danzón a son, ktorý sa vo formácii Buena Vista Social Club po rokoch opäť stretli a nahrali rovnomenný album. Otcom projektu Buena Vista Social Club je americký gitarista, skladateľ a hudobný producent Ry Cooder, okrem iného i autor hudby k Wendersovým filmom Paríž, Texas (1984) a Línia násilia (1997). Cooderovi sa na albume podarilo združiť zabudnuté, no stále energické a rytmom a melódiou žijúce hviezdy kubánskej predrevolučnej hudby. Ich formácia nesie meno už dávno neexistujúceho havanského hudobného klubu. Album sa dočkal celosvetového úspechu a nadchol sa preň i režisér Wim Wenders. Keď sa v roku 1998 Ry Cooder vracal do Havany, aby tu nahral sólový album speváka Ibrahima Ferrera, Wenders ho sprevádzal a nakrútil film o unikátnych ľuďoch a ich hudbe.

Dokument zachytáva veteránov kubánskych piesní v nahrávacom štúdiu, na koncertoch v Amsterdame a New Yorku i v ich bytoch a uliciach Havany. Začína sa hľadaním legendárneho Buena Vista Social Club. Compay Segundo sa v kabriolete z povojnových rokov pýta obyvateľov spustnutej havanskej štvrte na to, kde kedysi klub bol. Málokto si spomína. Už od začiatku tak film naberá mierne nostalgický tón. Stáva sa dokladom toho, že hudba, ktorou kedysi Havana žila, ešte nezomrela, no je z väčšej časti zabudnutá. Každý z hudobníkov a spevákov je zobrazený ako zázrak, v ktorom hudba prežila bez toho, aby stratila svoju charizmatickú energiu. Deväťdesiatročný Compay Segundo plánuje šieste dieťa, sedemdesiatročný Ibrahim Ferrer ukazuje domácu sošku sv. Lazara, šesťdesiatročná Omara Portuondo spieva kráčajúc po ulici, osemdesiatročný Rubén Gonzáles hrá malým baletkám na klavíri – to všetko sú scény zachytávajúce hudobníkov v čistej spontánnosti a plných energie.

Wendersov dokument je nakrútený digitálnou kamerou a videokamerou. Obraz je zámerne príliš kontrastný, jeho farby sú vyblednuté ako na starých fotografiách zo zaprášených albumov, čo vizuálne podčiarkuje už spomínsný nostalgický tón filmu. Malá a ľahko pohyblivá kamera umožnila Wendersovi dosiahnuť istú intimitu obrazu a zároveň sa stala účastníkom deja, ktorý v nemom úžase pozoruje energiu sršiacu z Kubáncov. Jedným z najvýraznejších pohybov kamery, uplatnených vo filme, je krúženie. V kombinácii so stále prítomnou hudbou sa krúživý pohyb mení na tanec. Wenders o snímke povedal: „Na Kube plynie hudba ako rieka. Chcel som urobiť film, ktorý by na tejto rieke plával. Nezasahoval do nej, iba sa ňou nechal unášať.“ V dokumente síce vystupujú jedinečné osobnosti, no hlavnou postavou je samotná hudba. Prehovory muzikantov, v ktorých sa krátko predstavujú a hovoria o svojom detstve a hudobných začiatkoch, sú prestrihávané zábermi z koncertov a nahrávacieho štúdia. Tak je zdôraznená bytostná spätosť ľudí a ich hudby. Rozprávanie protagonistov sa sústreďuje viac na postihnutie naturelu každého z nich ako na oplakávanie starých zlatých čias. Vďaka tomu dokáže Wenders nostalgický tón udržať a nezamieňa ho za sentiment. Jeho hrdinovia nie sú starci spomínajúci na zašlé časy, ale sú inkarnáciou hudby, ktorá je oslavou lásky a večnej energie života.

Hoci Buena Vista Social Club je portrét hudby, ktorú Castrova revolúcia umlčala, zachováva si Wenders apolitický postoj. Fotografie Castra a Che Guevaru pri golfe, transparent s nápisom „Táto revolúcia je večná“ a spustnutosť ulíc Havany sú skôr súčasťou zvláštnej atmosféry Kuby s jej pred i porevolučnou kultúrou, ako kritikou Castrovho režimu. Režisér tak sále zostáva nostalgický, nie kritický. Jeho jediným cieľom je nechať sa unášať hudbou. Napriek tomu do filmu vnáša i naratívny oblúk. Príbeh formácie Buena Vista Social Club buduje ako rozprávanie o jej členoch a ich vzostupe a necháva ho vyvrcholiť koncertom v Carnegie Hall. Príbeh dokáže nájsť i v samotnej hudbe. Keď Ibrahim Ferrer a Omara Portuondo spievajú Dos Gardenias – pieseň o zabudnutej láske, striedajú sa zábery z koncertu so zábermi zo štúdia. Kamera okolo spevákov krúži a postupne mení hudobný záznam na univerzálny príbeh lásky. Wenders k hudobníkom vzhliada ako k nositeľom tohto príbehu s obdivom, no zároveň si dokáže udržať stanovisko objektívneho pozorovateľa. Kým jeho celovečerné dokumenty Tokyo-Ga (1985) a Poznámky k šatám a mestám (1989) mali skôr charakter osobných denníkov, Buena Vista Social Club je dokumentom o snahe zachovať miznúcu hudbu a kultúru, ktorá ju zrodila.

Katarína Mišíková
autorka je študentkou filmovej vedy VŠMU

Recenzia filmu

Buena Vista Social Club

Buena Vista Social Club

Buena Vista Social Club, Nemecko / USA, 1999, far., 101 min
Réžia: Wim Wenders Scenár: Wim Wenders Kamera: Jorg Widmer Hudba: Buena Vista Social Club Hrajú: Ry Cooder, Compay Segundo, Ruben Gonzales, Ibrahim Ferrer a iní, Film bol podporený z fondu Rady EURIMAGES, EURIMAGES