Panna Zázračnica

Sny, predstavy a skutočnosť slovenskej metropoly počas vojny v obrazovej a myšlienkovej štylizácii surrealistickej „rozprávky“ podľa Tatarkovej literárnej predlohy z r. 1945. Cez množstvo symbolov, narážok a inotajov je zobrazený postoj skupiny mladých nadrealistov voči dusnému ovzdušiu dejinnej kataklizmy, od ktorej sa dištancovali orientáciou na hľadanie výlučných zdrojov tvorby. Stelesňuje ich Anabella ako symbol krásy, duchovného dobrodružstva a ideálu. Tajomná múza vstupuje excentrickým mladým básnikom a maliarom do života a tvorivého azylu, aby pre nich navždy zostala túžbou, predstavou a snom. Sama sa vznešeného údelu múzy vzdáva, aby si zachránila život po boku muža s istotou sa pohybujúceho na zemi i vo vlastnom vnútri – tiež „tvorcu“: objednávkového remeselníka. Jej ľudský osud je elitnej skupine ľahostajný: chcú sa inšpirovať, vzrušovať, nie vyrušovať skutočnosťou, ktorá páli. Nekonvenčne komponovaný film o slobode a poslaní umenia, o tvorbe a rutinérstve, o liečivej a tvorivej sile ľudských vzťahov (najmä v období totálnej deštrukcie zvonka) je priekopníckym experimentom, ktorý však nenašiel výraz pre hodnoty surrealizmu a zostal bez nasledovníkov. Svet filmu je rozdelený na tri zóny: Anabellinu objektívnu, Tristanovu surrealistickú a Havranovu s jeho „extrémom angažovaného netalentu“ (v túžbe spoločensky sa osvedčiť robí sochu akejsi politickej celebrity), pričom Anabelle sa prieči surrealistické žonglérstvo aj príčinlivý amaterizmus.