ĽUDIA KRVI

Ľudia krvi je filmová dráma o našej prítomnosti, v ktorej je hlavný hrdina filmu Otto Hille najatý, aby zaviedol starého Švarca do krajiny predkov. Starec by chcel na sklonku života prejsť bolestným očistcom k zmiereniu s tým, čo celý život skrýval. V slovenských kinách sa film predstaví v januári 2022 vďaka distribútorovi Asociácia slovenských filmových klubov.

„Púšť rastie: Beda tomu, kto v sebe skrýva púšť.“ (Friedrich Nietzsche)
Otto sa na tejto ceste vracia do rozpadnutej nemeckej dediny Vitín. Miesta, ktoré je stredobodom celého príbehu. Tu sa tiež stretáva s prízrakom svojho starého otca Otfrieda. Prepadá sa do roku 1945 a stáva sa svedkom udalostí, ktoré sú príčinou jeho nočných môr a desov. Minulosť je kľúčom k prítomnosti.

 

Film Ľudia krvi vznikal šesť rokov. Dokončený bol v máji 2021. Nakrúcal sa v severných a v západných Čechách, na južnej Morave, v Poľsku a na Azorských ostrovoch. Digitálny záznam doplňovala ručná kľuková 35mm kamera. Film vznikol v česko-slovenskej koprodukcii spoločností Freesam Sašu Dlouhého a atelier.doc Roberta Kirchhoffa. Jednu z hlavných postáv filmu, Leopolda Švarca ml., stvárnil slovenský herec Juraj Bača.
„Film sa zaoberá vecami a udalosťami, ktoré nechceme počuť a ktoré zámerne odsúvame na okraj, pretože je ťažké s nimi žiť. A toto odsúvanie rodí mentálnu chorobu, nezáujem, ľahostajnosť, ktorá sa rozmanito prejavuje v našej prítomnosti tým, ako ľudia myslia, ako sa rozhodujú, ako sa správajú, ako volia. A tak žijeme vo svete, ktorý je plný otázok, na ktoré nechceme hľadať odpovede, pretože sú nepríjemné, náročné. A tým si vytvárame „mentálne Sudety“. Čiernu dieru, o ktorej sa radšej domnievame, že v nej a za ňou nič nie je. „Mentálne Sudety“ sú priepasť, ktorú sme zdedili po svojich predkoch. Naša generácia ju nemá chcieť odovzdávať svojim potomkom,“ povedal režisér Miroslav Bambušek pre web Českej televízie.
O režisérovi

Miroslav Bambušek (1975) je dramatik, divadelný a filmový režisér. Je autorom vyše štyridsiatich divadelných hier, dvoch operných libriet a filmových scenárov. Dlhodobo sa venuje projektom, ktoré vnímajú kultúru ako platformu pre politické a sociálne reflexie. V tomto zmysle v minulosti pôsobil napr. v Národnom divadle v Prahe, v Divadle Na zábradlí, v HaDivadle či Studiu Hrdinů. Zameriava sa však i na realizácie svojich projektov v nedivadelných, najmä industriálnych priestoroch spojených s pamäťou konkrétnych udalostí (sem patria napr. dlhodobé projekty Perzekuce.cz či Cesty energie). Za svoje projekty získal množstvo domácich ocenení: Ceny Alfréda Radoka, Ceny Divadelních novin atď. Jeho film Jan Hus – mše za tři mrtvé muže získal Cenu Andreja Stankoviča.

Vznik a distribúciu tohto filmu podporil Státní fond kinematografie, Jihomoravský filmový nadační fond, Česko-německý fond budoucnosti a Audiovizuálny fond.