ROZHOVOR S JAQUESOM AUDIARDOM O FILME PARÍŽ, 13. OBVOD

Na začiatku boli tri grafické novely Adriana Tomineho. Páčila sa mi ich stručnosť, nenápadná hĺbka, postavy plné rozmarov a melanchólie, vydarené použitie dejových skratiek a nakoniec aj to, ako sa v nich každá ľudská bytosť javí ako malá nevyspytateľná priepasť. Ešte predtým som už nejaký čas túžil napísať komédiu. Tým, že som to prepojil s Tomineho dielom, som získal možnosť napísať „premenlivý“ príbeh odrážajúci Tomineho postavy. Nenápadne vystavaný film, ktorého hrdinovia by ale neustále hovorili. Na samotnom počiatku bol Rohmerov film Moja noc s Maud, a bez toho, aby som si to uvedomoval, aj túžba natočiť raz film o láske – presnejšie povedané o tom, kedy a ako sa v súčasnosti o láske hovorí. Vo filme Moja noc s Maud sa dvaja muži a žena, ale predovšetkým muž a žena rozprávajú celú noc. Hovorí o všetkom: samozrejme o sebe, ale aj o Bohu, B. Pascalovi, padajúcom snehu, živote ďaleko od hlavného mesta, pôvabe mladých katolíckych dievčat a tak ďalej. Nakoniec, hoci si dali všemožne najavo vzájomnú príťažlivosť a tiež si ju pripustili, hoci by si mali padnúť do náručia a milovať sa, nestane sa tak. Prečo? Pretože všetko už bolo povedané a zvádzanie, erotika a láska sa ventilovali len slovami. Robiť čokoľvek navyše by bolo nadbytočné. Ako by sa asi táto situácia odohrala v súčasnosti, keď sa nám ponúka pravý opak? Čo sa vlastne odohráva v dnešnej dobe Tinderu a „sexu na prvej schôdzke“? Môžu v takých podmienkach existovať hovory o láske? Samozrejme, že áno. Ako o tom môžeme vôbec pochybovať. Ale v akom okamihu vstupujú do hry? A aké slová sa v nich používajú a aký je protokol? To je jedna z hlavných rozprávačských liniek v snímke Paríž, 13. obvod.

Prečo ste si pre francúzsky názov vybrali práve Olympiades?

Olympiades je oblasť s vysokými vežiakmi nachádzajúca sa uprostred 13. parížskeho obvodu medzi Rue de Tolbiac a Avenue d’Ivry. Táto štvrť vznikla vďaka renovačnému programu zo 70. rokov 20. storočia, a preto je v nej dobre viditeľná architektonická homogenita. Ako pocta zimným olympijským hrám v Grenobli roku 1968 je každý vežiak pomenovaný po meste, ktoré olympijské hry v minulosti hostilo: Sapporo, Mexiko, Atény, Helsinki, Tokio… Ulice sa volajú podľa olympijských športov: Rue du Javelot (Oštepárska), Rue du Disque (Disková). Olympiades je originálna, exotická a živá štvrť, kde sa miešajú rôzne sociálne skupiny a kultúry. Postavy z filmu v nej žijú a krížia sa tu aj ich cesty. Názov Olympiades tiež odkazuje na športové výkony a pri troche nemravnej fantázie môže odkazovať aj na sexuálne úspechy jednotlivých postáv.

Scenár je adaptáciou troch príbehov amerického autora grafických románov Adriana Tomineho. Čo sa vám na jeho vymyslenom svete páčilo a podľa čoho ste si vyberali príbehy, ktoré budete adaptovať?

Tomineho poviedky sú stručné, blízke realite, sú v nich postavy, ktoré sú stratené a pátrajú po niečom, čo nedokážu presne definovať. Všetky tieto aspekty sa mi páčili. Navyše sú jeho kresby veľmi jednoduché a pôsobivé, neodvádzajú pozornosť od rozprávania a akoby už boli nachystané na nakrútenie, skoro ako storyboard. A okrem toho je Adrian Tomine, podobne ako Eric Rohmer, moralista: na konci týchto príbehov sa zdá, že sa jeho postavy naučili niečo o živote aj o sebe samých.

Ako vám napadlo nakrútiť film? Čo sa stalo, že ste sa jedného dňa prebudili s myšlienkou: dnes urobím adaptáciu troch Tomineho príbehov?

Čím ďalej, tým viac sa mi zdá, že výraz „hľadanie dobrého námetu“ nedáva príliš zmysel a že „hľadanie námetu“ je podľa všetkého najistejší spôsob, ako žiadny námet nikdy nenájsť, alebo prinajlepšom nájsť námet zlý. Nemáte totiž hľadať námet, ale premýšľať o tvaroch a vzorkách, o veciach všeobecne, ako sú zložené zo svetiel, rytmov, farieb, zvukov, typov postáv a motívov. Napríklad po tom, čo som natočil Les Frères Sisters, som začal prirodzene premýšľať o ich pravom opaku, teda o mestskom príbehu, s postavami z mesta v obmedzenom priestore (v 13. parížskom obvode), bez farieb a skoro bez akcie. A potom mi raz kamarát rozprával o knižkách Adriana Tomineho, ktoré som dovtedy nepoznal. Prečítal som si ich a všetko, čo sa mi vtedy naháňalo hlavou, začalo sa kryštalizovať a postupne z toho vznikol film Paríž, 13. obvod.

Paríž, 13. obvod je predovšetkým film o mladých ľuďoch.

Áno, o mladých, čo už nie sú tínedžeri. Štyri hlavné postavy sú mladí dospelí, ktorí už majú isté životné skúsenosti a ktorí sa budú medzi sebou stretávať a milovať. Všetci žijú v nejakom spoločenskom kontexte, nie sú to žiadni pustovníci. Traja z nich sú tridsiatnici a už sa musia stretávať s ťažkosťami života: hľadajú si bývanie alebo prácu, prechádzajú krízou v pracovnom živote a nedokážu sa usadiť ani viazať, pokiaľ ide o sexualitu, nehovoriac o vzťahoch. Len čo sa osamostatnili, už menia svoj životný štýl. Práve v tejto fáze sa nachádzajú ako stratené duše z príbehov Adriana Tomineho. Postava Camilla (Makita Samba), mladého učiteľa na strednej škole, je už znechutená školským systémom. Nora (Noémie Merlant) s bolestnou rodinou minulosťou prišla do Paríža, aby sa vrátila späť do školy. Emilie (Lucie Zhang) sa po mnohoročnom štúdiu na univerzite rozhodla – a zdá sa, že zámerne –, že sa bude poflakovať od jednej podradnej práce k druhej. Amber Sweet (Jehnny Beth), ktorá sa živí natáčaním a streamovaním erotických videí, prvýkrát vystúpi spoza obrazovky. Všetky postavy vlastne zažívajú rozčarovanie, ale v dobrom slova zmysle, pretože si dovtedy o sebe robili ilúzie. Skúsenosti, ktorými prejdú, im otvoria oči, aby poznali, kým skutočne sú, čo chcú a čo skutočne milujú.

Film, ktorý je silne zakorenený v prítomnom okamihu, v roku 2020, bol nakrútený čiernobielo, čo je síce neintuitívne, ale dodáva mu to nadčasový rozmer.

V Paríži som toho už nakrútil veľa a zdá sa mi, že to nie je ľahké mesto: je príliš múzejné, príliš haussmannovské, nie je tam dosť perspektív a línií… Výber 13. obvodu a čiernobiele natáčanie mi dali možnosť ponúknuť niečo názornejšie a zmeniť predstavy o Paríži. Nakrúcali sme toto európske mesto takmer ako ázijskú metropolu. Nakoniec by sa dalo povedať, že Paríž, 13. obvod je svojím spôsobom ako „dobový film zo súčasnosti“. A potom je tu, samozrejme, vizuálny odkaz na Manhattan Woodyho Allena.

Jediný okamih je natočený farebne, a to veľmi symbolicky.

Áno, je to okamih, keď do príbehu vstupuje Amber Sweet, cam girl, čiže pornoherečka. Amber, ktorú vidíme len cez obrazovky počítačov a telefónov a ktorá žije ďaleko od Paríža, je vlastne najvplyvnejšou postavou príbehu. Norin život prevráti hore nohami a dominovým efektom nakoniec zmení aj životy Camilla a Émilie.

Poďme sa ešte pobaviť o postavách a začnime s dvojicou Émilie / Camille, ktorých príbeh rozpráva prvú časť filmu.

Émilie, mladá žena, napoly Francúzka, napoly Číňanka, sa zmieta medzi vysokými nárokmi svojej rodiny a slobodným životom mladej ženy. Práve dokončila prestížnu univerzitu Science Po, ale rozhodla sa živiť podradnou prácou (v call centre, ako servírka). Je nesmierne múdra, ale mrhá množstvom času bojom proti očakávaniam svojej rodiny tým, že ich malicherne provokuje. Camille je v živote viac ukotvený. A jeho rodina je vo filme vidieť viac. Stretávame jeho sestru, ktorá sa snaží presadiť ako stand-up komička. Je to rodina, ktorá ťažila zo vzdelania na štátnej škole. Ľahko si predstavíme, že ich matka bola učiteľkou angličtiny alebo španielčiny a otec učiteľom matematiky. Camille učí literatúru a prežíva profesijnú krízu. Vo vzťahu k ostatným je očarujúci a zároveň neznesiteľný. Je pohotový a dobre to o sebe vie, takže sa rád počúva. Jeho záujmami sú ženy, milostný život a sloboda. Slepým presadzovaním týchto záujmov však nakoniec uviazne vo vlastnej pasci.

Poďme si teraz povedať niečo o Nore a Amber, druhom „páre“ vo filme.

Nora má 33. Utiekla z vidieka, kde pracovala ako realitná maklérka, aby sa vrátila k štúdiu na univerzite Paris-Tolbiac. Neuvedomuje si, že je krásna a inteligentná. Myslí si o sebe, že je nudná, ale v skutočnosti sa len necíti dobre vo svojej koži. Stretnutie s Camillom ju dočasne uspokojí, ale až Amber Sweet jej prevráti život naruby. Amber, ktorá je úprimná, odvážna a svetaznalá, ju naučí, čo znamená sloboda vo všetkých možných ohľadoch. Nora sa vďaka nej hlboko a definitívne zmení.

Povedzte nám niečo o výbere hercov a práci s nimi.

Zásadnú úlohu pri výbere hercov zohrala Christel Baras, vedúca kastingu. Patrí jej vďaka, že našla Luciu, Makitu, Noémiu i Jehnny. Pretože všetci členovia súboru mali rôznu úroveň skúseností, pracovali sme veľa vo fáze preprodukcie: samozrejme sme skúšali, ale mali sme aj špeciálne stretnutie, kde sme sa venovali telu a pohybu, aby sme zvládli „sexuálne“ scény, pokiaľ možno v pokoji.
Tri dni pred začiatkom natáčania sme si v jednom parížskom divadle prešli celý scenár od začiatku do konca. Bola to príležitosť, aby sa všetci herci stretli, videli sa vo svojich rolách a urobili si predstavu o tom, čo funguje a čo nie, a tiež, aby si vybudovali vzájomnú dôveru. A ešte niečo: pretože sme skúšaniu venovali toľko času, boli sme si istí, že natáčanie prebehne veľmi rýchlo, a tým obmedzíme dobu, keď budeme vystavení covidu.

Vo filme veľmi výrazne odkazujete na snímku Erica Rohmera Moja noc s Maud (1969). Prečo je pre vás taký dôležitý?

Moja noc s Maud stála na samom začiatku môjho života mladého filmového nadšenca. Urobila na mňa taký dojem, že keď som v roku 1994 nakrúcal svoj debut Regarde les hommes tomber, požiadal som Jeana-Louise Trintignanta, aby sa ujal hlavnej úlohy. V Moja noc s Maud sa dvaja muži a žena, ale predovšetkým muž a žena rozprávajú celú noc. Hovorí o všetkom: samozrejme o sebe, ale aj o Bohu, B. Pascalovi, padajúcom snehu, živote ďaleko od hlavného mesta, pôvabe mladých katolíckych dievčat a tak ďalej. Nakoniec, hoci si dali všemožne najavo vzájomnú príťažlivosť a tiež si ju pripustili, hoci by si mali padnúť do náručia a milovať sa, nestane sa tak. Prečo? Pretože všetko už bolo povedané a zvádzanie, erotika a láska sa ventilovali len slovami. Robiť čokoľvek navyše by bolo nadbytočné.