ROZHOVOR S REŽISÉROM JOACHIMOM TRIEROM O FILME NAJHORŠÍ ČLOVEK NA SVETE

Ako tento film vznikol?

Moja predchádzajúca snímka Thelma bola žánrovým filmom, bolo v nej viac napätia a nadprirozena a postavy v nej nesúviseli toľko s mojim vlastným životom. Po tomto filme som cítil, že sa chcem vrátiť k základom, hovorím o myšlienkach, postavách, scénach a inej kinematografii, ktorými som začínal. Začalo sa to skoro ako terapia. O čom chcem práve teraz vo svojom živote rozprávať? Mám viac ako štyridsať rokov, priatelia okolo mňa prechádzajú rôznymi typmi vzťahov a ja som chcel hovoriť o láske a o hľadaní kompromisu medzi tým, aké si predstavujeme svoje životy, že budú, a tým, akými nakoniec sú v skutočnosti. Postupne prichádzala postava Julie, spontánna žena, ktorá hľadá a verí, že môže zmeniť svoju identitu, a potom naraz musí čeliť obmedzeniam, ktoré prináša čas a aj ona sama. V živote nie je nekonečné množstvo možností, ale rozumiem jej túžbam.

Snažili ste sa obsiahnuť všetky otázky súčasnej mladej ženy (lásku, sex, vzťahy, materstvo, dospelosť, kariéru…)?

Niektoré z týchto otázok sú existenciálne a týkajú sa asi každého. Tento film sa zaoberá tým, ako vzťahy odrážajú naše existenciálne očakávania od života. V našej kultúre sme vychovávaní tak, že očakávame, že dôjdeme k naplneniu v láske, a to isté platí o kariére. Tento film je o postave Júlie. Nechcel som nakrútiť všeobecnú výpoveď o tom, čo to znamená byť v dnešnej dobe ženou, to by ani nešlo. To, že je žena, nakoniec vstupuje do hry samo o sebe, prostredníctvom reálnych situácií, humoru, satiry a rôznych vecí, ktoré som sám zažil, videl alebo si predstavoval. Keď píšem, veľmi to nekontrolujem, so svojím spoluautorom Eskilom Vogtom sa snažíme nájsť zaujímavé námety a pravdivo ich preskúmať. Na umení je skvelé, že nemusí byť analýzou alebo sociologickou štúdiou.Môžeme dúfať, že je to pravda o jednom človeku a možno sa vďaka tomu zamyslíme nad niečím väčším.

Môžete povedať niečo k názvu Najhorší človek na svete? Zdá sa, že ide o zámernú hyperbolu, ktorá vypovedá o Juliiných pocitoch voči sebe samej.

Nakrútiť film o láske a nazvať ho Najhorší človek na svete má, samozrejme, ironický nádych. V konfrontácii s intimitou a vzťahmi cíti Júlia po celý film vlastné zlyhanie, akoby bola najhorší človek na svete, a ukáže sa, že aj niektoré ďalšie postavy zažívajú tento pocit osobného zlyhania.

Julie žije s Akselom, ktorý je milý, šikovný, pekný, starajúci sa… Ale Julie je nakoniec vo vzťahu nespokojná. Prečo?

Myslím, že si obaja toho druhého idealizujú. Aksel je starší a úspešný, zatiaľ čo Júlia sa stále hľadá. Svojím spôsobom plní úlohu múdreho a vtipného dievčaťa, ale po čase si kladie otázku, kde je jej priestor na rast. Jednou z veľkých tém filmu je čas. Vzťah medzi Akselom a Júliou je možno kvôli ich vekovému rozdielu otázkou zlého načasovania. Veľmi často sme v romantických príbehoch alebo v realite vedení k tomu, aby sme verili na stretnutie s tým pravým, akoby vôbec ten pravý zo svojej podstaty existoval. Ale čas a podstata sú dve rôzne veci! Aj keď sa vám podarí stretnúť človeka, s ktorým vás spája to pravé, v reálnom živote môže byť toto stretnutie zle načasované. Aj to som vo svojom živote zažil. Najlepšie romantické komédie nás môžu poučiť o tom, čo znamená byť človekom. Tak napríklad v Príbehu z Philadelphie Georgea Cukora si musí Katherine Hepburn prostredníctvom dvoch rôznych lások vybrať medzi dvoma rôznymi životmi. Julie zase musí prijať seba samu, mať sa rada a necítiť sa tak nešťastne. Slovami Virginie Woolf musí nájsť „vlastnú izbu”, čo je rovnako dôležité ako nájsť úžasný vzťah. A práve toto hľadanie vytvára konflikt medzi Júliou a Akselom.

Vo filme je výborný okamih, keď Julie na večierku stretne Eivinda. Ako vám táto scéna napadla a čo má podľa vás vyjadrovať?

Chcel som si položiť otázku, kde sú hranice vernosti. Čo znamená byť neverný? Julie a Eivind sa snažia spolu niečo podniknúť, skôr než urobiť urobiť niečo vyložene sexuálne. Na istej úrovni je táto scéna „roztomilým stretnutím”, ako sa tomu v romantických komédiách hovorí. Vo všetkých tých filozofických otázkach ohľadom nášho monogamného rámca ako „čo sa smie” a „čo už nie” je istý humor. Julie a Eivind nerobia nič zlé a zároveň všetko, čo robia, je zlé. Čo je pod povrchom a na povrchu onej krehkej sociálnej konštrukcie, na ktorej sme sa všetci zhodli a hráme podľa nej? To je pre film o vzťahoch a o láske dobré východisko.

Julie sa rozíde s Akselom a začne žiť s Eivindom. Čo našla u Eivinda, že jej to Aksel nemohol dať?

Pocit slobody. Eivind je zhruba rovnako starý ako Julie, pracuje v kaviarni a ona s ním nemusí dokazovať, že má ambície, že sa chce stať matkou alebo manželkou. Eivind je veľmi milý, jemný, menej náročný ako Aksel. Ale vzťah s Eivindom odhaľuje aj jej úzkosť z intímnej blízkosti s niekým iným. Život je krátky a človek má čas len na obmedzené množstvo vecí a niekedy sa jednoducho nedejú v správnom poradí.

Julie nie je vždy len sympatická. Napríklad v scéne, kde nadáva Eivindovi, je veľmi hrubá. Chceli ste sa vyhnúť filmovému klišé o kladných a záporných postavách a ukázať namiesto toho zložitosť ľudskej bytosti?

Dávam prednosť humanistickému prístupu k rozprávaniu, kedy môžeme ukázať vnútorné konflikty postáv, ich snahu o dobro a ich zlyhanie, keď sa to deje nám všetkým. Tento prístup je pravdivejší a zaujímavejší. Rovnako ako postavy v Oslo, 31. augusta túži Júlia po súznení. Aj keď je toto skôr komediálny film, je v nej cítiť aj istá osamelosť. Sabotuje svoje vzťahy a ja chcem, aby diváci špekulovali nad možnými dôvodmi a snažili sa ich nejako interpretovať. Zároveň si myslím, že je to zaujímavá stránka jej povahy. Skrátka nie je dokonalá. Film rozpráva príbeh v priebehu niekoľkých rokov a Julie tak má čas sa vyvíjať a prechádzať rôznymi životnými etapami, takže je jasné, že nie je vždy sympatická.

Dalo by sa povedať, že Julie vie, čo nechce, ale nevie presne, čo chce?

Áno, s tým súhlasím. Predstava úspechu, že sa máte vypracovať, stať sa niekým, môže byť hrozne dusivá a zložitá. A pritom máme tak málo času ku všetkému dospieť! Na začiatku filmu vidíme, že už vtedy zistí, že zlyhala, a to nemá ani tridsať. A spoločnosť očakáva, že bude mať dlhodobý vzťah a deti. V tej chvíli sa začína vo filme dráma.

Vyjadruje Julie niečo o láske a vzťahoch v dnešnej dobe internetu, sociálnych médií a zoznamovacích aplikácií? Sú hlboké a dlhodobé milostné príbehy ťažšie ako pred tridsiatimi alebo päťdesiatimi rokmi?

Je to paradox. Na jednej strane, keď sa pozriem na ľudí v súčasnej spoločnosti, nikomu, koho poznám nepripadá láska ľahká, alebo že by spĺňala štandardy, ktoré nám romantické filmy často nastavujú. Takže áno, žijeme v čase nespočetných možností, a nakoniec mnoho ľudí cíti, že si nie sú schopní vybrať, alebo nevedia, čo si vybrať. Je to zložitá doba na hľadanie dlhodobých partnerov. Ale sčasti je to pozitívne, pretože je to aj určitý druh slobody. Dnes sa ženy nemusia vydávať a rodiť deti v určitom veku. Na druhej strane všetci cítime obrovský tlak na to, aby sme v láske uspeli. Je to ošemetné. Ale keď si prečítate romány Henryho Jamesa z 80. rokov 19. storočia alebo sa pozriete na filmy Antonioniho či Bergmana zo 60. rokov, uvidíte, že aj v minulosti ľudia bojovali s otázkami lásky a vzťahov. Ako umelec vždy dúfate, že vytvoríte umenie svojej doby, ktoré by mohlo platiť v akejkoľvek dobe. Vo filme je scéna, kedy Julie oslavuje tridsiate narodeniny a my vidíme montáž žien z jej rodiny – jej matky, babičky, prababičky atď. Sú tam viditeľné všetky zmeny v láske a vzťahoch v priebehu rôznych generácií. V roku 1750 bola priemerná dĺžka života nórskych žien 35 rokov. Takže áno, časy sa zmenili.

Povedali by ste, že milostné vzťahy sú komplexnejšie, pretože dnes máme väčšiu slobodu?

Možno. Sloboda je komplikovaná. To by mohol byť slogan k tomuto filmu.

Znovu nakrúcate Oslo a je cítiť, ako vás to teší. Čo konkrétne sa vám páči na Osle a na nakrúcaní tohto mesta?

Po prvé, v Osle a v severnej Škandinávii je veľmi zvláštne svetlo. Môj strihač a kameraman sú Dáni a oboch svetlo v Osle ohromilo, a to nie je Dánsko od Nórska nijako ďaleko. Po druhé, Oslo sa veľmi mení, ako mesto sa nesmierne rozrástlo a ja sa prostredníctvom svojich filmov snažím ukázať jeho históriu. Mám rád, keď filmy zachytia špecifickosť miest. Keď sledujem filmy Martina Scorseseho alebo Spika Leeho, rád sa pozerám na časti New Yorku, ktoré v nich ukazujú. Pre filmárov je darčekom, keď má nejaké miesto, ktoré dôverne poznajú a môžu ho nakrútiť a zdieľať s publikom. A presne takým miestom je pre mňa Oslo. Natáčanie filmov je o spomienkach, miestach a o čase. V kinematografii máte dokumenty, ktoré sú „verité“, a na druhej strane veľké blockbustery, kde sa všetko vytvára digitálne. Ja sa snažím nájsť si miesto v kinematografii niekde medzi tým, kde nie je všetko digitálne a syntetické, kde to verne zodpovedá tváram a svetlu. Aj preto ešte stále nakrúcam na kinofilm. Ďalším výrazným momentom filmu je snová scéna, keď Julie prechádza Oslom, aby sa stretla s Eivindom a všetko okolo nich je zamrznuté v čase. Je to romantická scéna, ktorú som chcel urobiť trochu ako v muzikáli. Tiež som nechcel použiť počítačové efekty, takže tam skutoční ľudia stoja bez pohnutia, ale pritom je na ich vlasoch a na vetvách stromov vidieť, ako fúka vietor. Táto scéna je dokonalou romantickou fantáziou, kde sa pohrávate s hranicami monogamie a hovoríte si: „Kiež by som mohol všetko zastaviť a byť v inom čase so svojím milencom.” Pokúsil som sa vytvoriť filmovú verziu takejto situácie.

Aksela hrá Anders Danielsen Lie, váš hlavný herec v Repríze aj v Oslo, 31. augusta. Je vašou filmovou projekciou, ako bol Jean-Pierre Léaud pre Françoisa Truffauta?

Je o pár rokov mladší ako ja, takže vždy, keď pre neho píšem úlohu, má v sebe niečo z môjho staršieho ja. Zase tu máme tému času. Rád sledujem, ako v priebehu mojich filmov starne. V Repríze bol ambicióznym mladíkom, v Osle strateným tridsiatnikom a v Najhoršom človeku je štyridsiatnikom, ktorý sa snaží vybudovať pevný život a rodinu s mladšou ženou. Film od filmu vidíme čas v jeho tvári. Som vždy nesmierne šťastný, keď mám Andersa na pľaci, je to jeden z najlepších hercov na svete, obdivujem ho a je to zároveň môj priateľ.Sme k sebe veľmi otvorení, o postave, ktorú hrá, veľa diskutujeme. V tomto filme svojím spôsobom odovzdáva pochodeň Renate. Veľmi dobre spolu vychádzajú. Anders je tiež lekár. Vedie teraz v Osle projekt očkovania. Má zaujímavý dvojaký život.

Eivinda skvelo stvárnil Herbert Nordrum. Môžete nám povedať niečo o tomto hercovi, ktorý nie je mimo Nórska známy?

Herbert hrá v Nórsku v množstve filmov a televíznych relácií a známy je predovšetkým vďaka komédiám. Je ale aj serióznym divadelným hercom, nedávno hral napríklad v Hamletovi. Vedel som, aký je dobrý. Je to moderný a vtipný mladý muž z Osla, trochu podobný svojej filmovej postave. Prvýkrát v živote zohráva úlohu, ktorá viac pripomína jeho osobnosť. Herbert je mladý, talentovaný, vrelý, ale prejavuje aj Eivindovu zraniteľnosť. Vytvára zaujímavý kontrast k Andersovi, ktorý hrá Aksela. Ten je intelektuálnejší a svet vníma z perspektívy niekoho staršieho. Herbert má rovnako ako Eivind onen komediálny zmysel pre slobodu. Je tiež skvelým fyzickým hercom, čo niekoľkým scénam pridáva na komickosti.

Aksel vo filme prednesie nezabudnuteľnú reč o miznúcom svete fyzických médií (platní, kníh), môžete nám povedať viac o svojom vlastnom vzťahu k tomuto fenoménu?

Zase sa to viaže na tému času. U všetkých generácií sa so starnutím spája pocit straty a Akselov monológ o tom, že je fanúšikom svojej generácie a ako nazhromaždil všetky tie znalosti a kultúrne predmety a teraz pochybuje o tom, čo to všetko znamená, bol pôvodný námet, ktorý som pre tento film zvažoval. Som posadnutý osobnými prejavmi, ako jednotlivci vnímame plynutie času, plynutie nášho času. Tým nesmiernym prianím v našich generáciách vytvoriť si identitu prostredníctvom kultúry a znakov. Tou túžbou pripútať sa ku kultúrnym artefaktom, cítiť blízkosť k predmetom a potom sa priblížite strednému veku a zrazu vidíte, ako sa svet zmenil. Vždy sa mi veľmi páčila scéna, keď Peter Bogdanovich necháva v Poslednom filmovom predstavení prehovoriť k mladým protagonistom starého kovboja o tom, že jeho doba už je preč, a myslím, že ma to inšpirovalo.

Môžete povedať niečo k literárnemu spôsobu, akým je film rozdelený do kapitol?

Napadlo nám to už na začiatku písania scenára. Ukázať útržky zo života a že priestor medzi kapitolami je rovnako dôležitý ako to, čo skutočne vidíme. Je to film o dospievaní, ale pre dospelých, čo majú pocit, že ešte nedospeli. Aby sme získali vhodnú štruktúru, ktorá by zachytila niekoľko rokov z Juliinho života od doby, keď mala približne 25, do zhruba 33, zvolili sme humor „literárneho” rámca, čo nám umožnilo tento príbeh lepšie rozprávať. Takmer románová forma tiež odráža Juliinu túžbu po veľkej literárnej budúcnosti, skoro ako by si podvedome priala, aby mal jej život literárnu formu.

Povedali by ste niečo o svojom štábe a ako ste s ním pracovali?

Hlavným kameramanom je Kasper Tuxen. Je to Dán. Pracoval s niektorými významnými režisérmi, ako sú Mike Mills a Gus Van Sant. Sme rovnaká generácia a už roky obdivujeme prácu toho druhého, ale teraz som s ním pracoval prvýkrát. Keď prišiel do Nórska, študoval nórske svetlo, ktoré miluje. Bolo zaujímavé miešať môj pohľad zvnútra a jeho pohľad zvonku. Strih pre mňa robí Olivier Bugge Coutté, Dán s francúzskymi koreňmi. Pracujeme spolu už od filmovej školy a strihal všetky moje filmy. Veľmi dobre to vie so štruktúrou rozprávania a fantasticky rozumie tomu, ako zostrihať herecké výkony. Musím tiež spomenúť Eskila Vogta, môjho spoluscenáristu: napísali sme spolu všetky moje celovečerné filmy. Spája nás priateľstvo už zhruba od našich pätnástich rokov, pozerali sme spolu na filmy, rozprávali sa o nich. Máme veľmi voľnú a otvorenú spoluprácu. Pozná moju históriu a môj život, prežili sme spolu odlišné skúsenosti a občas máme na situácie odlišný pohľad. Takže je veľmi zvláštne písať s ním osobné filmy. Soundtrack robil Ola Fløttum. Má kapelu The White Birch, ktorá robí ambientnú hudbu. Ola robila všetky moje soundtracky už od Reprízy. Robí veľmi emotívne, ale nie sentimentálnu hudbu, a to je skvelé. Okrem vecí od Oly máme vo filme Najhorší človek na svete skvelý a rozmanitý soundtrack… Máme tam Chassola, Harryho Nilssona, Todda Rundgrena, Cymanda, Billie Holiday… Chcel som, aby ten film pôsobil ako muzikál.

Povedali by ste, že Julie ste vy, ako Flaubert povedal, že Emma Bovaryová je on?

Keď vytvárate príbeh o postave, postava sa svojím spôsobom stáva vami. Je to ako s hercami, strácate zmysel pre to, čo ste vy a čo je postava. To je veľký dar vytvárania príbehov a postáv: prostredníctvom iných postáv môžete premýšľať o svojich vlastných zlyhaniach, túžbach, neúspechoch, zmysle pre lásku, chápaní seba samého. Nie som tridsaťročná žena, na krátku chvíľu sa ale vo svojom živote môžem stať tridsaťročnou ženou, a to je oslobodzujúce. Julie nie je Renate, nie je ja, je niekto iný. Ale Flaubertovmu citátu rozumiem a súzním s ním, pretože by som nikdy nechcel nakrúcať film, kde by som necítil, že som aspoň trochu tou postavou. Časti mňa sú aj v Akselovi a Eivindovi. Keď niečo tvoríte, nerozumiete všetkému, čo robíte, ale počas tvorivého procesu snáď rozumieť začnete.