Listy mŕtveho

Starý profesor Larsen, zosobňujúci tragickú dilemu moderného vedca a tradíciu ruskej kultúry, sa v pivnici múzea medzi umeleckými dielami ujíma skupiny ožiarených detí, ktoré prežili atómovú skazu sveta. Pripraví im improvizovaný vianočný stromček, rozpráva im o kresťanskej symbolike a cítiac, že jeho dni sú zrátané, odovzdáva im svoj denník („listy“ hľadanému 14-ročnému synovi – vnútorné monológy ako kroniku zániku a vlastné účtovanie so svedomím vedca a človeka) a úlohu hľadať život na Zemi. V čiernobielom filme majú nazelenalé tónovanie retrospektívy atmosféry jadrového konfliktu, nahnedlé – interiéry, modré – nemocničné prostredie, nažltlé – exteriéry, bez konkrétnych zvukov, len s abstraktnými hlukmi a vibráciami, s pochmúrnou hudbou O. Messiaena a G. Faurého. Na viacerých miestach sa negatívne prejavujú menšie skúsenosti s trikovou technikou či nízke výrobné náklady (modely miest, požiare, scény vyzliekania spálenej kože). V patetickom sugestívnom závere skupinka spojených detí kráča v snehu medzi troskami po horizonte.