Rocky Horror Picture Show

Austrálsky režisér Jim Sharman debutoval v roku 1972 nízkorozpočtovým filmom Shirley Thompsonová versus mimozemšťania. Už v tomto filme sa objavuje podivná kombinácia komédie, hororu a sci-fi, ktorú o tri roky neskôr s neuveriteľným úspechom použil v temnej a strašidelnej muzikálovej paródii The Rocky Horror Picture Show (1975) podľa divadelnej predlohy Richarda O’Briena. Obidva spomínané filmy majú z určitého pohľadu blízko k tvorbe takých režisérov ako Edward D. Wood, Jr. (Plan 9 from Outer Space) alebo Peter Jackson (Vesmírni kanibali, Živí mŕtvi): prapodivné a bizarné postavy ako doktor Frank N. Furter „transvestita z Transexualu v Transylvánii“ a jeho pomocník Riff Raff (v podaní samotného autora predlohy Richarda O’Briena), či umelá bytosť Rocky Horror, zreteľne odkazujú na tvorbu Mary Shelleyovej. Prechádzajú však výraznou metamorfózou, podobne ako prostredie, v ktorom sa nachádzajú. Divák síce zazrie starý strašidelný a rozpadávajúci sa dom, ako aj príznačné frankensteinove laboratórium, to je ale vymaľované ružovou a červenou farbou, a to už nehovorím napríklad o vypracovanom atletickom a nádherne sa lesknúcom tele umelej bytosti Rocky Horror oblečenej v zlatých nohavičkách, poprípade o čiernych podväzkových pásoch doktora Franka N. Furtera. V prípade filmu The Rocky Horror Picture Show sa Sharman sa na jednej strane vracia k postupom, ktoré sa objavovali v hororoch nakrútených v 50-tych a 60-tych rokoch, na čo nám odkazuje nielen postava rozprávača, „roztečené krvavé“ titulky, king-kongovské lezenie na železnú divadelnú kulisu, ale napríklad aj dvojica mladých ľudí Brad a Janet – jediné nevinné postavy ocitnúce sa nechtiac v absolútne cudzom a pre nich absurdnom prostredí. Charakteristické pritom pre Sharmanov rukopis je, že zatiaľ čo v tom čase rádiách znel Led Zeppelin, Deep Purple a Black Sabbath, Sharman sa vracia k stepu a rock’n’rollu. Na druhej strane neustále prítomné násilie a sex, predznamenáva prichádzajúcu kontroverznú dobu.