Slnko v sieti

Priekopnícke dielo slovenskej kinematografie, ktorým sa prehodnotil dovtedajší smer vývinu a naznačila nová cesta (po desaťročí myšlienkovej sterility, výrazového schematizmu a povstalecko-budovateľského pátosu), býva považované za prvé dielo čs. novej vlny. Prináša nielen nový spôsob rozprávania (skladanie „rozbíjaného“ príbehu s dôrazom na obrazové vyjadrovanie), ale aj nový pohľad na realitu – analytické zameranie na city a pocity človeka, historické a spoločenské súvislosti. Postupmi pocitového filmu tlmočí Uher vzťah mladých k svetu s nezvyčajnou poetickou formuláciou. Trom miestam deja zhruba zodpovedajú tri myšlienkové okruhy: stretávanie sa Fajola a Bely s neistotami prvej lásky, obraz života v prírode (kde v starcovi, ktorého siete v čarovnej dunajskej zátoke čakajú na korisť, cíti Fajolo ono nepoškvrnené „čosi“, čo tak trýznivo hľadá) a pokrytectvo a lož na žatevnej brigáde (kde družstevníci kradnú, vyhýbajú sa práci a miestny rozhlas trúsi politické frázy). Cez centrálnu metaforu „slnka v sieti“ sa hovorí o situáciách zdanlivého uchvátenia dokonalosti a márnosti tohto uchvátenia (vzťah pravdy a lži, skutočnosti a ilúzie, prirodzenosti a umelosti, prírodnosti a civilizácie, motív slepoty…). Szomolányiho kamera v detailoch vystihuje atmosféru (o. i. s citom pre drsnú poéziu mestských činžiakov, dvorov, striech posiatych televíznymi anténami…), evokuje náladu, premyslene narába s håbkou ostrosti. Tvorcovia narúšajú vonkajší dramatizmus, napätie je založené na vnútorných kontrastoch zdanlivo nezaujatého záznamu (kontrast zhonu a pokoja, všedných čŕt a zvláštností, detailov a celkov, osobitne rúk a postáv, kontrast ticha a zvukov). Hľadajú tak krásu a bolesť skutočného citu a každodenného života. Poetickú vnímavosť diváka vyvoláva aj dôverná reflexia Fajolových vnútorných monológov. V dovtedy v našom filme nevídanej miere je využitá zvuková a ruchová zložka (tranzistorový prijímač, tryskové lietadlo, elektronická hudba) – napr. v zámernom nesúlade obrazového a zvukového pásma. Vynikajúco je zladený prejav hercov a nehercov, vytvárajúci pocit autenticity a kompetentnosti všetkých účinkujúcich. Uher uvoľnil roky potláčanú duchovnú energiu slovenského filmu, vyviedol ho z provinčnej obmedzenosti a folklorizmu.