Muž z Londýna

Hlavnou postavou je výhybkár Maloin, pracujúci vo francúzskom prístave. V jednu noc sa stane náhodným svedkom vraždy. Z miesta činu odnesie kufor plný britských bankoviek, ktoré by mu azda pomohli vymaniť sa z podmienok, v ktorých s rodinou žije. Zbavuje dcéru ponižujúceho zamestnania a dopraje jej materiálne uspokojenie. Medzitým do mesta príde policajný inšpektor pátrať po stopách zločinu…

Zápletkou a čiastočne výtvarným poňatím pripomína Muž z Londýna noirový cyklus. Maloin je človek, ktorý sa odcudzil spoločenskému prostrediu, z ktorého túži uniknúť. Využíva k tomu cynické prostriedky, ktoré mu tento svet ponúka, bez toho, aby sa s nimi osobne ztotožnil – spoluúčasť na zločine a jeho následné utajovanie. Rozpor medzi morálnym postojom a jednaním, živeným ilúziou o lepšej existencii, vyústi nakoniec do ešte hlbšej ľudskej degradácie. Priestory ponorené do tmy, zneisťujúca hmla, či krajina kropená dažďom tvorí neoddeliteľnú súčasť filmových fikcií ako u Bélu Tarra, tak i v noirovom cykle. Tarr však pracuje výhradne s dlhými zábermi, ktorých neustály pohyb vyjadruje ústrednú ideu filmu: ľudský život nespeje kontinuálne k svojmu zmysluplnému zavŕšeniu, ale prepadá sa špirálovito do stále nižších poschodí pozemskej existencie.

Muž z Londýna je príbeh o túžbe, o ľudskom nezničiteľnom úsilí po slobodnom a šťastnom živote, o ilúziách, ktoré sa nikdy neuskutočnili, o veciach, ktoré nám všetkým dávajú energiu pokračovať v živote, ísť večer spať a nasledujúci deň opäť vstať. Maloinov príbeh je aj naším príbehom. Nás všetkých, ktorí pochybujú a sú schopní pochybovať o svojej obyčajnej banálnej existencii.

Béla Tarr začal nakrúcať filmy na 8mm amatérsku kameru, keď mal šestnásť rokov. S finančnou pomocou Štúdia Bélu Balázsa, ktoré v ňom rozpoznalo osobitý talent, dokončil svoj prvý celovečerný film Rodinný krb. Spojenie dokumentaristického štýlu (reály, neherci, ručná kamera) s fikciou, kritický pohľad na sociálne podmienky v krajine, Tarra priblížilo k tzv. budapeštianskej škole 70. rokov. V jeho poňatí však strohý realizmus ustupuje odkrytiu hlbších psychických síl a duchovných postojov, ktoré riadia ľudské konanie v spoločnosti. Podobne postupoval i v nasledujúcich filmeoch Outsider a Panelové vzťahy. Počínajúc Jesenným almanachom smeruje Tarrov filmový výraz od zobrazenia konkrétneho sveta k stále vetšej abstrakcii s ústrednou témou plynutia času, ktoré je vyjadrované cez výstavbu dlhého záberu. Jeho kruhovitý pohyb podčiarkuje ideu večného návratu, ktorým postavy prechádzajú, a jeho formálna neuzavretosť naznačuje nemožnosť životného naplnenia. Tieto postupy vrcholia v troch filmoch, nakrútených podľa literárnych predlôh Lászlóa Krasnahorkaia: Zatratenie, Satanské tango a Werckmeistrove harmónie. Najnovší Muž z Londýna rozvíja ďalej možnosti filmového minimalizmu v zmysle redukcie postáv a motívov, odklonu od hovoreného slova, či neutrálnosti prostredia. V súčasnosti Tarr pracuje na svojom údajne poslednom filme Turínsky kôň.

Filmografia (výber):
Családi tüzfészek (Rodinný krb, 1979), Szabadgyalog (Outsider, 1980), Panelkapcsolat (Panelové vzťahy, 1982), Öszi almanach (Jesenný almanach, 1984), Kárhozat (Zatratenie, 1988), Sátántangó (Satanské tango, 1994), Werckmeistrove harmónie (Werckmeister harmóniák, 2000), Muž z Londýna (2007)