O slávnosti a hosťoch

Film, v ktorom vtedajší prezident Novotný našiel urážku svojho majestátu, má nezvyčajnú formu akoby autentického záznamu jednej spoločenskej udalosti. Skupina siedmich ľudí je pozvaná na oslavu, usporiadanú bližšie neurčenou významnou osobou. Cestou lesom ich prepadne „fízlovské“ komando, ktorému velí čudná figúrka drzo infantilného a zákerného Rudolfa. Prítomní prekvapivo prijímajú ponižujúcu pozíciu a neskôr so servilnou zdvorilosťou prijímajú oznámenie, že to všetko bol len žart. Hostiteľ, ktorý je s Rudolfom tesne spojený, otvorí slávnosť v „zámockom štýle“ na brehu jazera, náladu mu však pokazí „útek jedného z hostí“. Hostiteľ to chápe ako osobnú urážku. Všetci hostia sa spolu s loveckým psom vydajú za utečencom, ktorý porušil spoločenské pravidlá, a tým aj štruktúru vzájomnej kolaborácie, viny a ľahostajnosti. S postavami (pokrytecký snaživec ako ich neskorší samozvaný hovorca, utáraná gazdinka sústredená na povrch vecí, jej zaťatý manžel, ktorý sa neskôr útekom dištancuje, dvojica zvrchovane prázdnych veselých dievčat…) zoznamuje divákov úvodná scéna pikniku na lúke – „hostia“ konajú bez skutočnej väzby, každý hovorí a prežíva vlastný monológ a vníma len seba. Účastníkom slávnosti sa dostanú úlohy z morálnospoločenského pamfletu: „vladár“, „aktivista“, „racionalista“, „pritakávač“, „demokrat“, „jediný, ktorý nesúhlasí“. Vladár hovorí tónom, v ktorom sa žoviálnosť Veľkého dobrodinca mieša s panovačnosťou Obávanej autority. Film má prostotu štýlu a poetiky, kafkovskú absurdnosť, abstrakciu a generalizáciu (Němcova tvorba je osobitou syntézou troch sugescií – surrealizmu, Kafku a Dostojevského). Z jednotlivých motívov sú podstatné najmä dva: pomyselne ohraničené územie, z ktorého sa nedá vystúpiť, aby sa neprekročila „čiara“ a hromadné premiestňovanie hostí pri stoloch po zistení, že nikto nesedí na „svojom“ mieste.