Ujo Váňa

Čechovov divadelný text (1897), ktorý na komornej dráme skupiny ľudí vo vidieckom sídle vytvoril obraz tragickej jednotvárnosti života bez ideálov a nádeje, interpretoval režisér výrazným autorským spôsobom. Primárnymi sa stali herecké výkony v detailne prepracovanom interiéri, ktorého výtvarnosť a atmosféra sa podriaïujú prítomnosti a konaniu postáv. V najvypätejších scénach je namiesto dominantného tónovaného obrazu (tlmočiaceho neodbytne sa presadzujúcu realitu) používaný obraz čiernobiely (navodzujúci atmosféru túžob, spomienok, halucinácií). Súčasťou výtvarnej štylizácie je náhla statickosť niektorých záberov, pripomínajúcich aj kompozične portrétové fotografie, ktoré boli dominujúcim žánrom v poslednom desaťročí minulého storočia (v úvode je film vyrážovaný do žlta, čo asociuje so starými fotografiami, žltá zároveň vytvára pocit nedýchateľnej horúčavy). Vytvorili tak protiváhu k dramaticky vyhroteným scénam. Pôsobivé farebné zábery dokazujú kameramanov talent zachytiť poetickú neopakovateľnosť nálady vyvolanej krátkodobými prírodnými javmi (závany vetra v tráve, biele noci, jemné mrholenie dažïa), premyslená kompozícia záberov svedčí o jeho ostrej vnímavosti k rekvizitám. (Skvostný je záber, v ktorom Astrov s Vojnickým hrajú na svitaní biliard a na zdôraznenie ich osamelosti v rannom šere spiaceho domu je zvolená kompozícia s rozhovorom situovaným za biliardový stôl, na ktorom je v popredí záberu pohár, do ktorého z prederavenej strechy odkvapkáva voda po nedávnom daždi a rytmický zvuk kvapiek výstižne dopåňa pokojnú atmosféru v súlade s jemným, citlivo pritlmeným osvetlením s dominujúcou zelenou farbou súkna na stole.) Hrdinovia sú nekonečne osamotení, vnútorne spaľovaní, drásaní nezmyselnosťou svojich životov, vzájomne si prekážajú. Rozľahlosť a spustnutosť ich domu, ktorý je nezvyčajným protagonistom filmu, je obrazom ich duší, ich zmarených nádejí a premrhaných životov (chvíľami je stiesňujúci, vzápätí pusto a bezútešne rozľahlý).