Hirošima, moja láska

Francúzsko-japonský film Hirošima, moja láska nakrútený na námet románu Marguerite Durasovej, patrí k míľnikom modernej svetovej kinematografie. Ide o filmovú báseň o láske a jej zmare, o večenej sile citu a o neodvratnosti zabudnutia. Prináša príbeh francúzskej herečky (Emmanuel Riva), ktorá prišla do Hirošimi nakrúcať scény z pripravovaného mierového filmu a predposlednú noc tu strávi s Japoncom, ktorý v nej vyvolá spomienku na tragédiu, ktorá sa stala pred štrnástimi rokmi v Nemcami okupovanom Francúzsku. Obrazy masovej tragédie v zozbieranom filmovom materiáli v nej vyvolávajú spomienky na prvú lásku v dobe okupácie v mestečku Nevres, kedy sa zamilovala do nemeckého vojaka. Toho však v deň víťazsta zabijú a na znamenie hanby jej ostrihajú vlasy.

Spôsob, akým je príbeh vyrozprávaný sa výrazne líši od tradičného poňatia filmovej epiky a vytvára nový filmovo -estetický kánon, ktorý v šesťdesiatych rokoch uplatňovali vo svojich dielach príslušníci „nových vĺn“; od francúzskej až po československú. Obe tragédie – osobnú tragédiu herečky i tú hirošimskú, divákovi sprostredkúvajú dialógy, ale i mimozáberové komentáre a montáž záberov. Scenár priniesol originálny spôsob narácie, prekračuje klasické postupy a poskytuje čisto filmové riešenia. Kamera a mikrofón prenikajú do vedomia hrdinky, kde sa prelínajú s udalosťami vzdialenými v čase, dokonca i ulice v skutočnosti dvoch úplne odlišných geografických lokalít sa vo filme prepájajú. Tvorcovia využívajú sugestívnu montáž milostného vzťahu a vnútorné dialógy či monológy v slede so zábermi Hirošimy a prinášajú tak na plátno pôsobivé obrazy, ktoré stotožňujú osudy svojich hrdinov s osudmi miest ich tragédií.

Film originálnym spôsobom dokazuje, že v zdanlivo objektívnej fotografickej technike sú ukryté možnosti prieniku do vnútra hrdinov. Naznačuje možnosť subjektívneho videnia sveta a medziľudských vzťahov. V tomto zmysle mal film veľký vplyv na vývoj celej nasledujúcej vlny svetovej kinematografie.