Turínsky kôň

Čiernobiely príbeh začína monológom pripomínajúcim historku, ktorá sa odohrala 3. januára 1899 v Turíne, keď sa filozof Nietzsche stal svedkom bičovania koňa, v dôsledku čoho postupne prepadol šialenstvu. Hlas rozprávača uzatvára: „Nevieme, čo sa stalo s koňom."
Film ponúka predpokladaný osud koňa, ale v skôr tušených obrysoch. Strohá dejová línia sa odohráva v priebehu piatich dní na odľahlom gazdovstve počas nevľúdnej veternej smršte, kde v neúprosných podmienkach a mlčanlivosti žijú starnúci muž s dospelou dcérou. Ich priam asketický rutinný stereotyp je inscenovaný s dokonalou precíznosťou a úmyselným opakovaním každodenných úkonov. Zdanlivo realistická dejová linka ústi viacvýznamovým posunom do metafyzického podobenstva, a vlastne „metafilmového" rébusu.
„Je to film o ťažobe ľudskej existencie. Chceli sme skrátka vidieť, aké je ťažké a hrozné, keď musíte ísť každý deň k studni po vodu, v lete, v zime… Všetky dennodenné rutinné opakovania ukazujú, že niečo je v neporiadku s týmto (ich) svetom." (Béla Tarr)

Béla Tarr (1955, Pécs, Maďarsko) je jedným z najvýznamnejších maďarských režisérov. Pracoval v štúdiu Bélu Balázsa a absolvoval budapeštiansku Divadelnú a filmovú akadémiu. Na filme Prekliatie (Kárhozat, 1988) s ním po prvý raz spolupracoval spisovateľ László Krasznahorkai. Podľa jeho románu nakrútil svoje sedemhodinové majstrovské dielo Satanské tango (Sátántangó, 1994). Do maďarského prostredia zasadil i snímku Werckmeisterove harmónie (Werckmeister harmóniák, 2000). Muž z Londýna bol v roku 2007 vybratý do súťaže v Cannes.