Dekameron

10 prevzatých a 10 kratších dotvorených epizód je nesených ostrými emocionálnymi zvratmi od radosti po utrpenie, ktorým zodpovedajú aj rozdiely v tonalite farieb. Neapolský dialekt, akoby nedbalá práca kamery a viaceré hrubé strihy navodzujú zamýšľaný dojem primitivizmu, fragmentárnosti, nehotovosti umeleckého diela, o ktorej Pasolini, prechádzajúci v role Giottovho žiaka väčšou časťou filmu ako aktér a pozorovateľ, prehlasuje na záver: „Prečo uskutočňovať dielo, keï je také krásne o ňom iba snívať?“ Tendenčnosť a subjektívnosť Pasoliniho „výkladu“ Dekameronu viedla k tomu, že si volil poviedky, zasahujúce hlavné opory moci: Cirkev, Rodinu a Obchod. Popri náboženskom pokrytectve poukazuje aj na triednu nadradenosť. Komickú formu cirkevného zneužitia predstavuje legalizácia sexuálnej služby, ku ktorej mníšky doviedli naivného vidiečana Masetta. Inštitúciu rodiny napadá Pasolini najmä v dvoch ľúbostných príbehoch – Richardo, ktorý je pristihnutý v chúlostivej intímnej situácii otcom svojej milej, je vzatý na milosť, pretože znamená dobrú partiu, Lorenzo je zabitý bratmi svojho dievčaťa, pretože je len sluhom v ich obchode (a navyše Sicílčan). ¼udový živel rozohráva tvorca v podobe akýchsi renesančných lumpenproletárov, medzi ktorými dominuje vrah, zlodej a pederast Ciappelletto. Isabetta, dýchajúca na bazalku, ktorá vyrastá z kvetináča, kam ukryla hlavu mŕtveho milého, stelesňuje pôvodné mýtické cítenie, obdobne ako dva prípady návratu zo záhrobia. Viaceré obrazové kompozície a priestorové riešenia sú inšpirované výjavmi zo slávnych obrazov (napr. Petra Brueghla a Giotta).