Pieseň o sivom holubovi

Barabášov zrelý debut, ako prvý impulz obdobia rozmachu slovenskej filmovej tvorby 60-tych rokov, je melancholickým, baladicky tónovaným pohľadom na ľudské osudy uprostred národného odboja očami detí. Výraznosť postáv, pravdivosť situácií a prirodzenosť hereckého prejavu bola v kontexte vtedajšej štylistiky slovenského filmu (vyznačujúcej sa divadelnosťou) pociťovaná ako nápadné nóvum. Poviedkový film je pocitovým záznamom vojnových príbehov troch dedinských chlapcov rôzneho veku. Vzájomne prepojené epizódy majú osobitú poetickú atmosféru. Zvlášť dobre pointovaný je príbeh, v ktorom sa major pred očami syna a Vincka prejaví počas náletu ako zbabelec, a príbeh bojového krstu Vincka, keï sa medzi vojakmi z povstania stretáva so svojím bývalým učiteľom – gardistom, ktorý pri prvej príležitosti opäť dezertuje (Vincko po ňom strieľa, zachváti ho však hrôza a uteká domnele raneného odprosiť, keï ten však pokračuje v úteku, zaplavia chlapca slzy ľútosti nad vlastnou bezmocnosťou) – táto novela je navyše skvele uvedená epizódou s frontovým hercom. V ostatných epizódach, komponovaných skôr ako udalosti samy o sebe, malý hrdina (tentoraz Rudko) nenesie váhu ich dramatickej náplne. Problematické je tragické zakončenie filmu. V slovenskej kinematografii sa týmto dielom definitívne udomácňuje cit, lyrika a poézia.