Sekerezáda

Nenápadný poetický film, opierajúci sa o prízračnú zimnú atmosféru lesnej samoty, vznikol z režisérovho zaujatia knihou Edwarda Stachuru (básnika, prozaika a nepokojného tuláka, ktorý ukončil nadmieru intenzívny život samovraždou a stal sa vzorom pre pravdivý, spontánny, nezávislý život), ktorého svet je súhrnom lyrických vzruchov (radosť z východu slnka, z pohára vodky v pravú chvíľu, z okamihov pocitu ľudskej spolupatričnosti, ale aj cnenie a utrpenie zo samoty či neporozumenia druhých). Predloha bola redukovaná o svoje básnické kvality (bohatý prúd reflexií, predstáv, reminiscencií), film sa obmedzil na dejovo lapidárnu štúdiu samoty muža „odnikiaľ“, ktorý prichádza medzi lesných robotníkov, aby sa naposledy skúsil primknúť k ľudskému spoločenstvu a aby nakoniec na koľajniciach vyčkal na svoju smrť (tak v r. 1979 zahynul Stachura). Janek Pradera je Stachurovo alter ego, hľadá životný priestor pre bezvýhradnú realizáciu slobody, stiesňovaný pocitom mravnej zodpovednosti nielen za vlastnú existenciu, nedokáže zahladiť pocit viny z popretia lásky, ktorá zostáva výzvou k naplneniu života životom. Intelektuálne poňatie uberá téme emocionálnu spontánnosť Stachurovho monológu, premáhajúceho existenciálnu úzkosť zo života a smrti (k obom ho to ťahá v ustavičnom zápase vnútorných ambivalentných síl) v hľadaní kontaktu s prostými ľuïmi. Leszcynski sa inak už v debute Život Matúša prejavil ako virtuóz, dokonale ovládajúci filmový jazyk a kvality svojho talentu v rôznej miere potvrdzoval i neskôr.